Znížená výkonnosť, oslabenie pamäti či pozornosti, ale aj zmeny správania a osobnosti pacienta výrazne ovplyvňujú jeho život a môžu znamenať zhoršenie kontaktu v rodine či sťaženie rehabilitačného procesu.

Porucha reči býva častým dôsledkom NCMP. Pacienta traumatizuje a u príbuzných môže vyvolať pocit bezmocnosti ak sa nevedia dorozumieť zo svojim blízkym človekom. 

Táto edukačná príručka je určená pre vás – pacientov, ale aj vašich najbližších. Poskytne vám niekoľko rád a nápadov ako pomôcť riešiť situáciu ktorá u vás v rodine nastala.

Čo ďalej počas pobytu v nemocnici a po prepustení?

• Ešte pred prepustením z nemocnice sa porozprávajte s ošetrujúcim lekárom. Nechajte si zrozumiteľne vysvetliť charakter a intenzitu ťažkostí a obmedzení. Opýtajte sa čo môžete očakávať, a aký by mal byť charakter ďalšej liečby. Nebojte sa klásť otázky ohľadne všetkého čo vás zaujíma, ale aj na to, z čoho máte obavy. Pýtajte sa aj na otázky ohľadne osobnejších problémov (napr. pomoc pri hygiene, kŕmení a podobne).
• Porozumenie ťažkostiam a uvedomenie si novej životnej situácie vám dáva väčšiu možnosť pripraviť sa na zmeny ktoré NCMP do vášho života priniesla. Dostatok kvalifikovaných informácií obmedzuje vznik obáv ktoré často vznikajú z nesprávnych alebo nedostatočných rád.
• Ešte počas hospitalizácie sa môžete poradiť sa aj zo sociálnym pracovníkom ohľadne sociálnej pomoci (riešenie ID, preukazu ZŤP, osobný asistent a iné).
• Ak pacient v priebehu hospitalizácie absolvoval vyšetrenia a rehabilitačné úkony u odborníkov (logopéd, psychológ, rehabilitačný pracovník), navštevujte pravidelne aj týchto špecialistov a nechajte si vysvetliť vhodné postupy a riešenia ktoré môžete doma uplatňovať. V prípade porúch reči je vhodné zaškoliť sa pod vedením klinického logopéda.
• Je možné, že pred príchodom pacienta domov budete musieť prispôsobiť okolie novým podmienkam: napr. prestavenie nábytku, kúpeľne či toalety rešpektujúce charakter postihnutia, aby ste uľahčili život jemu aj sebe. Ak je to možné, porozprávajte sa s ním o tom ešte pred tým ako túto zmenu urobíte. Aj v prípade, že vám pacient nerozumie informujte ho o tom čo sa chystáte urobiť. Nikdy nevieme na koľko je pacient schopný nás vnímať a porozumieť. Myslite aj na to, že zásadná zmena zaužívaného stereotypu môže byť, hoci len prechodne, dôvodom k určitým zmenám v správaní.
• Po návrate domov sa snažte, pri rešpektovaní možností pacienta, zapájať ho do denných aktivít. Pri fyzických aktivitách (umývanie, chôdza) sa pacient musí cítiť bezpečne, aby sa predišlo strachu z pádu, pošmyknutia. Tento strach by mohol následne viesť k snahe vyhýbať sa aktivite.
• Pozitívne prejavy spolupráce pacienta oceňujte. Negatívne nekritizujte.
• Myslite na to, že udržiavanie psychickej pohody a fyzickej aktivity napomáha mladším pacientom k návratu do pracovného života a starším k udržiavaniu činností, na ktoré boli zvyknutí - koníčky, spoločnosť priateľov a podobne.
• Nezanedbávajte ani psychickú stimuláciu. Trénovanie pamäti, pozornosti a celkovej mentálnej pružnosti zabezpečíte rôznymi aktivitami. Začíname takými, ktoré mal pacient rád. Tieto činnosti je vhodnejšie realizovať niekoľkokrát denne, ale kratšie aby neprišlo k únave a znechuteniu pacienta. Na začiatok stačí 15-20 minút, postupne je možné záťaž zvyšovať. Je vhodné, ak vám charakter neuropsychologickej rehabilitácie na začiatku určí psychológ venujúci sa tejto problematike. Bude „šitá na mieru“ a zároveň bude rešpektovať špecifické potreby pacienta.
• V dôsledku NCMP môžu vzniknúť aj špecifické poruchy psychických funkcií, napr. problémy s poznávaním predmetov, ťažkosti s vykonávaním komplexných pohybov a iné. Pacient si ich zväčša neuvedomuje a pre jeho okolie sú ťažko zrozumiteľné. Pacienta môžu výrazne limitovať v dennom živote. Ak zbadáte akúkoľvek zmenu, či zvláštne formy reakcií na bežné podnety, konzultujte neurológa. Váš blízky bude zrejme potrebovať špeciálnu neuropsychologickú diagnostiku na odhalenie týchto porúch a následnú rehabilitáciu.
• Po NCMP sa často rozvíja depresívne prežívanie (smútok, plačlivosť, pocity beznádeje a nepotrebnosti). Môžu sa objaviť aj iné zmeny správania, ako zvýšená podráždenosť, apatia. Nepodceňujte ich a nehanbite sa o nich hovoriť. Skorá konzultácia s lekárom, psychológom a liečba môže stav pacienta výrazne zlepšiť a zvýšiť tak kvalitu jeho života.
• Aj rodinní príslušníci, ktorí sa dlhodobo starajú o takto postihnutého človeka, môžu po určitom čase pociťovať okrem zvýšenej únavy rôzne psychické stavy, ktoré doteraz nezažívali. Nehanbite sa porozprávať o nich so psychológom. Pre zlepšenie psychickej pohody veľakrát postačí otvorený rozhovor, empatická atmosféra a porozumenie tomu, čo sa s vami deje.